decembra 28, 2013

decembra 01, 2013

Songbird

Sú všade okolo nás. Často im nevenujeme pozornosť. Niektorých hnevá ich štebotanie. Niektorým vadí ich prítomnosť. Ich pozdravy na sklách áut sú častokrát akoby jediným pripomenutím ich jestvovania. Oni sa nám nevnucujú. Nespievajú pre nás. Ich malé hrdielka sú stvorené na to, aby vydávali jedny z najkrajších zvukov na tomto svete. A predsa ich nepočúvame, nečakáme po dlhej zime na jar, kedy nás zo snov zobudí ta najkrajšia symfónia.
Zvykli sme si nepozerať hore, nehľadať ich. Nečakať, že oblohou preletí húf krásnych drozdíkov, holúbkov, lastovičiek. Ja som iná. Stále pozerám hore. Cez deň na ne, v noci na hviezdy. Som snílek. Večne zakopávam, pretože chodím s hlavou v oblakoch, s dušou tam hore, pri nich. Ja neviem byť realista, nie som racionálny typ. Moje myšlienky sú také ako ich let. Priala by som byť ako ony, rozprestrieť svoje malé krídelká, letieť a nepozastavovať sa nad ničím, neriešiť nič v tomto svete, sem-tam zobkať nejaké tie semiačka a potravu, ktorú im vedia dobrí ľudia prichystať na zimu.



Tento post je pre nich. Ľúbim vás, vtáčiky všetkých národností <3